„Hoj, zem drahá – Vlastenecké a hymnické zbory“ (2003)

Vy spevom a my – čím kto môže,

Za jedným cieľom majme sa:

vozvysok až po nebesá!

(Martin Rázus Speváckemu zboru slovenských učiteľov, 1930)

Milí priatelia,

vítam Vás pri počúvaní nahrávky Hoj, zem drahá, ktorú vydáva Spolok Martina Rázusa v spolupráci s vydavateľstvom AP projekt Bratislava, Speváckym zborom slovenských učite ľov a vzácnymi podporovateľmi pri príležitosti 115. výročia narodenia evanjelického farára, národovca, spisovateľa, básnika, dramatika, publicistu, politika, veľkej osobnosti slovenského evanjelictva a ekumenickej spolupráce – Martina Rázusa. Narodil sa 8. októbra 1888 vo Vrbici, dnes časť Liptovského Mikuláša, v početnej a chudobnej robotn ícko-roľníckej rodine, zomrel 8. augusta 1937 v Brezne, pochovaný je v Banskej Bystrici.

Každá z jeho činností, riadne vykonávaná, by dokázala nap lni ť celý profesionálny život nejedného jeho rovesníka, či súčasníka. On dokázal všetky svoje aktivity robiť naplno. Len nech to bolo na slávu Božiu a na prospech ľudí, najmä jeho milovaného slovenského národa.

Počas svojho krátkeho života prešiel a spoznal svoje Slovensko a jeho radosti a bolesti č i už ako študent (Liptovský Mikuláš, Banská Bystrica, Kežmarok, Bratislava), kaplán a farár (Modra, Pribylina, Moravské Lieskové, Brezno), ako politik (predseda Slovenskej národnej strany), jeho záujmy obhajoval v poslaneckých laviciach v Prahe. Vďaka dr. SetonWatsonovi (Scotus Viator) pobudol na dlhšom študijnom pobyte v Škótsku, kde sa jeho obzor značne rozšíril.

Prvoradý význam je v Rázusovej osobnosti, duchovnom odkaze, v literárnom a publicistickom diele, ktoré je preniknuté demokratickým a humani stickým protestantizmom, úporným zápasom o presadenie poznanej pravdy, za svoje etické presvedčeni e (Michal Gáfrik).

Myslím si, že vydanie nahrávky s vlasteneckými a hymnickými zbormi Hoj, zem drahá, je dôstojnou poklonou jubilantovi. O to viac, že k interpretovi dvadsiatky nádherných skladieb – Speváckemu zboru slovenských uč iteľov – mal Martin Rázus priateľský vzťah. Keď zbor 7. marca 1926 koncertoval v Smetanovej dvorane v Prahe, Martin Rázus napísal a sám predniesol pri tejto príležitosti báseň Prolog, z ktorej

citujem:

A ako strieda vlnu vlna,

poznajte: pod Tatrami chce biť srdce zplna

a vyspieva , čo vyspievať sa dá,

či bôl‘. či túžba – bytia záhada,

rozvi sa v zvukoch zdravej krásy-sily

a preži , čo tu ešte neprežili,

v tvorivej práci – nie zo samopaše –

rozkvitnú !!

To sú kvety naše!

Prajem Vám príjemné počúvanie!

Ján Juráš

predseda Spolku Martina Rázusa

Prví priekopníci slovenskej národnej hudby v 19. storoč í boli skromní dedinskí kantori a malomestskí amatérski hudobníci bez systematického hudobného vzdelania. Ich hudobná či nn os bola zasvätená osvetovým a národnobuditeľským cieľom. Avšak výraznejší skladateľský talent medzi nimi absentoval. Vtedaj šie Slovensko ešte nemohlo poskytnúť podmienky rastu veľkej tvorivej osobnosti. Základným vývojovým štádiom pri vytváraní hudobnej kultúry bol odborný záujem o slovenskú ľudovú pieseň. Významnou mierou k nemu prispeli už štúrovci. Nielen že zrete ľne rozlišovali ľudovú pieseň od umelej, ale začali rozvíj ať spo l očenskú pieseň s vlasteneckým obsahom. Počas pamätných výletov na Devín s nadšením takéto piesne spievali. Texty búrl ivého obsahu boli spievané na prevzaté známe melódie, nakoľko medzi nadšencami chýbal tvorivý hudobník. Roku 1834 Samo Tomášik zložil text piesne Hej Slováci!, ktorá sa spievala na parafrázu melódie Ešte Poľsko nezhynulo. Hudobné spracovanie pre mužský zbor pochádza od Jána Krasku-Zápotockého (1893 – 1967). Autor, pôvodom z Békešskej Čaby, pôsobil na Slovensku. Dominantou jeho tvorby sú úpravy ľudových piesní pre rôzne typy speváckych zborov. V Békešskej Čabe sa narodil a na uči te ľskom ústave v Arade maturoval Ján Valašan-Dolinský (1892 – 1965), ktorý významnou mierou prispel k vysokej kultivácii slovenského zborového spevu a školskej hudobnej výchovy. Jeho spracovanie piesne Nitra, milá Nitra je ukážkou vtedajších interpretačných možností Speváckeho zboru slovenských učiteľov, v ktorom dosiahol hodnos vicedirigenta. Dielo venoval SZSU k Pribinovým slávnostiam tisícstého výročia prvého kresťanského chrámu na území

Slovenska, ktoré sa konali 13. 8. 1933 v Nitre. Ako priekopník esperanta na Slovensku vytvoril viacero úspešných prekladov slovesnkých ľudových piesní do tejto reči. Aj pieseň Rušaj, junač Tatier patrila k najobľúbenejším v meruôsmych rokoch. Jej spracovanie pre mužský zbor pod názvom „Pochod Požúnskych Slovákov“ pochádza od senického advokáta Štefana Fajnora (1844 – 1909), autora salónnych klavírnych skladieb. Ďalšou, veľm i často spievanou, bola pieseň Kolo Tatier čierňava. Osud jej tvorcu Ľudovíta Vansu (1835 – 1873) bol tragický. Ako 20 ročný sa dostal na štúdiá do Prokschovho hudobného ústavu v Prahe. Osvedči l sa tu ako klavirista i ako skladateľ. Podlomené telesné a duševné zdravie ho však prinúti lo vrátiť sa ku príbuzným na Slovensko.

Šesťdesiate roky 19. storočia kulminujú založením a rozvojom Matice slovenskej. Do popredia sa dostáva slovenská spoločenská pieseň. Objavujú sa spevníky spoločenských piesní. Prvý vydal Milan Chrástek pod názvom „Veni ec národných piesní slovenských“ (1862). Okrem ľudových je v ňom aj rad piesní vlasteneckých. Ďalší vyšiel zásluhou Augusta Horislava Krčméryho pod názvom „S lovenský spol očenský spevník“ ( 1871 ). Prvý spevník notovaný vydal Karol Ruppeldt v roku 1874 ako „Venče k slovenských národných piesní“. Najvhodnej ším fórom pre systematické pestovanie spevu a hudby v duchu vlasteneckých ideálov a pre s pol očenskú zábavu sa stali v 70. rokoch 19. storočia meštianske spevácke združenia. Na Slovensku sa volali spevokoly. Od začiatku mali výrazné národnobuditeľské poslanie.Rozmach speváckeho hnutia podnietil vznik zborovej tvorby. Dominovali hymnické vlastenecké piesne a úpravy ľudových piesní. tzv. venčeky. Ideálnym výrazom národného altrui zmu sa stali verše evanjelického kňaza Karola Kuzmányho (1806 – 1866) Kto za pravdu horí s nadčasovou platnosťou. Jedným z najobetavejších kultúrnych pracovníkov a hudobných sk lad a teľov v 70. a 80. rokoch u nás bol učiteľ českého pôvodu Ján Kadavý (1811 – 1883), jeden z vydavateľov Slovenských spevov a dirigent Slovenského spevokolu v Martine. Komponoval takmer výlučne mužské zbory. K jeho najpopulárnejším skladbám patrí aj úprava piesne srbskej proveniencie Čo čušíš, Slováku mužný?. Evanjelický kňaz a aktívny účastník štúrovského hnutia August Horislav Krčméry (1822 – 1891) sa osvedčil ako zručný autor salónnych tanečných skladieb. Zložil tiež jednu z najobľúbenejších pi esní Hojže, Bože, jak to bolí na verše svoj ho blízkeho priateľa Andreja Sládkoviča. Jej bolestný obsah zasahuje slovenskú národnú pospolitosť vždy na jednom z jej najcitlivejších miest. Verzia pre mužský zbor pochádza od Viliama Figuša-Bystrého (1875 –1937). Tento skladateľ inšpirovaný básňou Ivana Krasku vytvoril v roku 1914 sugestívny zbor a capella Zmráka sa. Jedným z najhorlivejších hudobníkov tejto doby bol Karol Ruppeldt. Svoj talent rozvíjal na Skuherského organovej škole v Prahe. Založil a dirigoval spevácky zbor TATRAN v Liptovskom svätom Mikuláši, vydával rôzne zborové edície a spevníky. Vynikol aj ako sk l adateľ zborovej hudby.

Ideálnym stelesnením otcových orgamzatorských a umeleckých aktivít sa stal syn Miloš Ruppeldt (1881 – 1943), neúnavný a nadšený organizátor hudobného života poprevratového Slovenska a Bratislavy. Bol zak l adateľom a prvým dlhoročným dirigentom reprezentačného učiteľského zboru-SZSU. V roku 1933 uskutočnil spolu so správcom Matice slovenskej Jánom Gerykom výstavbu Domova SZSU v Trenčianskych Tepliciach. Sídlo národného mužského zboru sa stalo Panteónom slovenského spievajúceho učiteľstva. Aj spevácka generácia SZSU tretieho tisícročia verne plní duchovný odkaz svojho zakladateľa: „S pevom budí lásku k rodu“. Hlási sa k nemu interpretáciou jeho spracovania skladby Starosloviensky Otčenáš a príležitostnými uvedeniami zboru Čo čušíš, Slováku mužný?, ktorý bol jeho prvou repertoárovou skladbou. Profesor Miloš Ruppeldt veril v génia Jána Levoslava Bellu (1843 – 1936). Po jeho bolestnej šty rid saťroč nej odmlke v slovenskej notovej osnove sa spolu so skupinouhudobných intelektuálov usiloval o Bellov návrat na Slovensko. V roku 1928 bolo toto úsilie korunované úspechom. Skladateľ aj napriek požehnanému veku vytvára opusy, ktorými sa usiluje splati duchovnú daň svojmu národu. Slávnostným zborom Sviatok Slovenska (1924) na slová Štefana Krčméryho vzdal hold novému slobodnému štátnemu útvaru Československej republike, ktorý vznikol po rozpade Rakúsko-Uhorska. Aj opus To deň, ktorý učinil Pán (1866) predstavuje Bellu ako tvorcu, ktorý vo svojich motetách nekompromisne nastúpil na cestu obrodného prúdu cecilianizmu, nadväzujúc na prísny palestrinovský vokálny štýl. Všetky osobnosti slovenského národného života smerovali ku vlasti, ozdobenej atribútmi slobody, cti a práva. Túžili po nej mužným citom bez pseudosentimentu. Jedným z nich bol aj Mikuláš Schneider-Trnavský (1881 – 1958), prvý slovenský profesionálne vyštudovaný skladateľ. Dirigent M. Ruppeldt našiel v ňom ideálneho spolupracovníka. Skladateľ v duchovnej optike vynáša vlasť na piedestál svätosti. Tak ju vnímal aj autor inšpiratívnych veršov zbierky Zo srdca Ferko Urbánek v známej pôvodnej sólovej piesni Hoj, vlasť moja, ktorú autor upravil aj pre využitie v speváckych zboroch. Báseň Tichomíra Milkina/Jána Donovala (1864 – 1920), ktorá je vďakyvzdaním za dar národnej slobody – Bože, čos’ ráčil slovenskému rodu, sa stala slovenskou chrámovou hymnou. Aj dôverný Schneiderov priateľ, astronóm, diplomat a generál francúzskej armády Milan Rastislav Štefánik túžil po slobodnej vlasti. Netušil však, že na slobodnú slovenskú hrudu vtlačí krvavý, smrtonosný bozk. Národ svojmu hrdinovi postavil na Bradle mohylu, ktorú projektoval Dušan Jurkovič. Skladateľ, hlboko zasiahnutý tragédiou Štefánikovej smrti, vyjadril silu osobného puta tónmi skladieb. Niektoré z nich mali premiéru práve na Bradle. Prvou bol patetický zbor na slová Vladimíra Wagnera Hľa, zlietol orol (1924). Počas slávnostného odhalenia pomníka 23. septembra 1928 spieval SZSU pod vedením M. Ruppeldta monumentálny zbor „Štefánik“. Subtílny poetický dojem tlmočí aj skladba Na Bradle zádumčivom (1931) podľa básne, ktorú napísal Martin Braxatoris-Sládkovičov (1863 – 1934). Ideálnym súznením hudby a poézie sa stala skladba Eugena Suchoňa (1908 – 1993) Aká si mi krásna (1932) na slová básne Petra Bellu-Horala. Stala sa hymnou všetkých milovníkov zborového spevu na Slovensku a našla si cestu aj k srdciam poslucháčov v cudzine. Keď v roku 1939 vznikla Slovenská republika, privítal svoju novú vlasť básnik Andrej Žarnov (1903 – 1982) básňou, Ó, zem ty krásna. Stala sa tvorivým impulzom pre saleziánskeho kňaza a dirigenta Jozefa Strečanského (1910 – 1985), ktorý jej dal zborovú dušu. Básnik Žarnov, vlastným menom MUDr. František Šubík, za nekompromisnú obhajobu pravdy o vojnových masových hroboch v Katynskom lese sa stal nepohodlným svedkom. Podobne ako Strečanskému sa mu podarilo za dramatických okolností utiecť do slobodného sveta. Životná púť obidvoch sa skončila v exile. Strečanský je pochovaný v Belgicku a Žarnov v USA (štát New York). Keď bol v Martine konštituovaný Spolok slovenských umelcov, bol za jeho predsedu zvolený Martin Rázus (1888 – 1937). Jeho kolegom sa stal M. Schneider-Trnavský. Evanjelický farár a ozajstný rodoľub, básnik a spi sovateľ, ktorý sa dal do služieb národa, musel prej sť tŕnistú cestu. Hymnom slobody sa stala básnická zbierka, ktorou privítal v roku 1918 nové zore. Báseň Hoj, zem drahá sa stala presvedčivou konfesiou veľkého ducha národných dejín. Básnikov hold slobodnej vlasti našiel v spievanej podobe zasväteného tlmočníka v M. Schneiderovi-Trnavskom. Keď bol v roku 1928 vypísaný anonymný súbeh na spevácke heslo Združenia slovenských speváckych zborov, vyhral ho M. Schneider-Trnavský skladbou Piesňou vpred na text M. Rázusa.

Poslanie národného mužského zboru – SZSU – ako interpreta pri tvorbe tejto nahrávky vari najlepšie vystihujú slová, ktoré napísal do Pamätnice zboru v roku 1932 básnik Štefan Krčméry: „Slovensko bývalo vše uplakané, ako decko, a my sme ho čičíkali. Pri našom speve rástlo. Až vyrástlo z tohoto hlavatého, trucovitého mládenca, akým je dnes. Ale bude raz i mužom v plnej si le, ukázneným, a bude raz múdrym starcom a ešte bude spomínať. Dieťa si zapamätá, kto mu spieval nad kolískou.“

Ján Schultz

---

Spevácky zbor slovenských učiteľov (SZSU)

je reprezentatívnym mužským speváckym zborom na Slovensku. Jeho sídlom je Domov SZSU v Trenčianskych Tepliciach. Zbor vznikol v roku 1921 v Trenčíne a jeho zakladajúcim dirigentom bol prof. Miloš Ruppeldt (1921 – 1943), riaditeľ prvej Hudobnej školy pre Slovensko v Bratislave. Jeho nástupca prof. Ján Strelec (1945 – 1954), hudobný pedagóg a organizátor umeleckého školstva orientoval zbor na tvorbu súčasných slovenských skladateľov. Prof. Dr. Juraj Haluzický (1954 – 1977) s vysokými interpretačnými nárokmi prezentoval teleso úspešne na viacerých európskych pódiách. Prof. Peter Hradil (1977 – 2001), vysokoškolský pedagóg, člen národných i medzinárodných súťažných porôt, mal mimoriadne zásluhy na úspechoch SZSU na medzinárodných súťažných festivaloch. Vo svojom prejave umeleckom skÍbil spevnosť a intonačnerytmickú pregn antnosť svojich predchodcov.

Okrem úspechov na domácich festivaloch a súťažiach získal SZSU významné ocenenia na súťažiach v zahraničí: 2. miesto v Langollene (Veľká Británia) r. 1965 a 1991, v Tolose (Španielsko) r. 1985, v Gorizii (Taliansko) r. 1987, v Aténach (Grécko) r. 1992, v Neuchateli (Švajčiarsko) r. 1995 a napokon 1. miesto v Litomyšli (Česká republika) r. 1995 a v Powell River (Kanada) v jubilejnom roku 1996. SZSU koncertoval takmer vo všetkých štátoch Európy, v Kanade, USA a Japonsku. So súčasným dirigentom získal zbor 1. miesto na súťaž i v Gorizzii, koncertoval v katalánskej Barcelone, spieval v Bratislave na Korunovačných slávnostiach. V Krakove predniesol skladby W. Widlaka, venované SZSU, za účast i autora.

Úspešné pôsobenie hlasového pedagóga PeaDr. Jána Leporisa od roku 2002 ukončila v roku 2007 náhla smrť.

Dirigent Štefan Sedlický, absolvoval zborové dirigovanie na VŠMU u prof. Petra Hradila. Pôsobí ako vysokoškolský pedagóg na Katedre hudby Univerzity Mateja Bela a Akadémii umení v Banskej Bystrici.

---

Spevácky zbor slovenských učiteľov

1. tenor

Vladimír Bál int, Anton Maják, Ján Ďurča, František Hudák, Ján Lukačko, Anton Reľovský, Ferdinand Schlenker, Imrich Suchý, Roman Špaček, Eduard Urbanovič, Vincent Vojtek

II. tenor

Ján Schultz, Stanislav Titurus, Igor Greguš, Miroslav Chovanec, Rudolf Jurga, Radim Kozáček, Václav Minx, Anton Prievalský, Ján Semko, Branislav Vakoš, Jozef Vavro, Vladimír Zajac, Ľubomír Záleský, Martin Zeleňák, Peter Špilák

1. bas

Jozef Vakoš, Milan Bakša, Ivan Bečka, Peter Bolaček, Ján Grešo, Jozef Kušnierik, Ján Leporis, Ivan Longauer, Ivan Piliš, Stanislav Sikora, Miroslav Synak, Karol Štrba, Pavol Zimančok, Roland Baďura

II. bas

Viktor Pauer, Milan Pazúrik, Ján Hojo, Ján Karniž, Jan Klimeš, Ján Koza, Milan Kypus, Anton Priehoda, Milan Púčik, Peter Siváček, Ladislav Vozník, Jordán Jokel